Praslovančina - ako vyzerala
Napísal ju a uverejnil v roku 1868 ako jednu z prvých praktických demonštrácií stavu indogermánskeho prajazyka, bádanie o ktorom vtedy začalo prinášať prvé ucelené predstavy o tom, ako táto spoločná reč uchvatiteľov Európy z neskorého neolitu a ranej doby bronzovej mohla vyzerať. Tento text je pre náš zámer vhodný, pretože autor ho napísal tak, aby sa v ňom prejavili niektoré charakteristické jazykové prvky:
Ovečka a kone
Ovečka, ktorá nemala vlnu, zbadala raz na pahorku tri kone. Jedného vlečúceho ťažký povoz, druhého nesúceho veľký náklad, a tretieho v prudkom behu s mužom na chrbte. Ovečka im povedala: „Je mi smutno, keď vidím človeka vládnuť nad koňmi." A oni jej na to odvetili: „Počuj, ovečka, aj nás trápi, keď vidíme človeka, vládcu všetkých zvierat, zhotoviť si teplý odev z ovčej vlny. A potom ovečky nemajú vlnu." Keď to ovečka počula, odbehla do poľa.
Ako čítať praslovačinu
Pozastavíme sa ešte pri najstručnejšej zmienke o výslovnosti niektorých praslovanských hlások:
Samohlásky
ь - krátka samohláska vysoká predná; teda krátke [i]. Ale psl. „i" je naproti tomu vždy dlhé [í].
ъ - krátka samohláska vysoká zadná. Dnes takú nemáme. Najbližšie je [u], ale bez typického špúlenia pier. V našom preklade pri fonetickej transkripcii budeme označovať ako "U".
ě - dlhé [é]. V historickej slavistike sa vedú diskusie o určitých jemnostiach, ale do tých tu teraz nebudeme zachádzať.
ę - nosová samohláska nevysoká predná; ako francúzske „in" vo „fin, dessin" a pod. V našom preklade pri fonetickej transkripcii budeme označovať ako "eN".
õ - nosová samohláska nevysoká zadná; ako francúzske „on" v „donc, ponceau" a pod. V našom preklade pri fonetickej transkripcii budeme označovať ako "oN".
y - dlhá samohláska vysoká zadná. Nepodobalo sa na súčasné [ý], ale bolo dlhým protikladom k psl. "ъ". V našom preklade pri fonetickej transkripcii budeme označovať ako "Ú".
i, a, u - tieto samohlásky boli v psl. iba dlhé; ako [í], [á], [ú]
Spoluhlásky
v - praslovanské "v" bolo bilabiálne, teda vyslovovalo sa ako anglické „weary". Naproti tomu dnes vyslovujeme labiodentálnu frikatívu, teda ako v anglickom „very". V našom preklade pri fonetickej transkripcii budeme označovať ako "w".
To je pre naše potreby zatiaľ postačujúce. O iných odlišnostiach medzi praslovančinou a súčasným jazykom sa budeme zmieňovať na inom mieste. Nasleduje preklad, ktorý je usporiadaný takto: najprv je pôvodný text poviedky, potom praslovanský jazyk vyjadrený v znakovej sústave zaužívanej v historickej slavistike, napokon - aby sme to celkom uľahčili pre všetkých aj mimo jazykovednej obce - pridávame ešte fonetický prepis v zmysle hore uvedených poznámok k výslovnosti.
Ovьca i komnji (psl.)
[owicá í komňjí]
Schleicher: Ovečka, ktorá nemala vlnu, zbadala raz na pahorku tri kone.
psl.: Ovьca, jeji vьlna ne běaše, zьre kogъda vьrchu tri komnjě.
[owicá, její wilná ne béáše, zire kogUdá wirchú trí komňjé]
Jedného vlečúceho ťažký povoz, druhého nesúceho veľký náklad, a tretieho v prudkom behu s mužom na chrbte.
Inъ tęžъkъ vozъ velkõtjь, õtorъ velje bermę nesõtjь i trьtjь bъrzo jachomnъ mõžjemь gъrbě jego.
[ínU teNžUkU wozU welkoNtji, oNtorU weľje bermeN nesoNtji, í tritji bUrzo jáchomnU moNžjemi gUrbé jego]
Ovečka im povedala: „Je mi smutno, keď vidím človeka vládnuť nad koňmi."
Ovьca jimъ reče: „Ězъ željõ, jegъda vidjõ čelověkъ komnjě obvoldsti."
[owicá jímU reče: „ézU žeľjoN, jegUdá widjoN čelowékU komňjé obwoldstí]
Nato jej oni odvetili: „Počuj, ovečka, aj nás trápi, keď vidíme človeka, vládcu všetkých zvierat,
Jiže jeji otъrěšę: „Slušaji, ovьice, i ny õzitь, jegъda vidimъ čelověkъ, gospodь vьsi zvěri,
[jíže její otUréšeN: „slúšájí, owice, í nÚ oNzíti, jegUdá wídímU čelowékU, gospodi wisí zwérí,]
zhotoviť si teplý odev z ovčej vlny. A potom ovečky nemajú vlnu."
ьz vьlny ovьcь teplõ obdědjõ sebě dělajeti. Po čemьže ovьcamъ vьlna ne estь."
[iz wilnÚ owici teploN obdéďjoN sebé délájetí. po čemiže owicámU wilná ne esti.]
Keď to ovečka počula, odbehla do poľa.
To slychavъši, ovьca ъ polje uběže.
[to slÚcháwUší, owicá U poľje úbéže.]
Táto ukážka odzrkadľuje stav praslovančiny po úplnom zavŕšení procesu palatalizácie (viď môj krátky článok na blogu o psl. palatalizáciách). Podľa chronológie balto-slovanského hláskoslovia od Kortlandta [Od praindoevropskog jezika do slovenskog fonološki razvoj, 1989] by sa jednalo cca. o obdobie medzi fázami 6.6. až 6.10. (ale s výnimkou 6.7.). V niektorých bodoch odlišný výklad podávajú Lamprecht [Praslovanština, 1987] a Matašovic [Toward a relative chronology of the earliest Baltic and Slavic sound changes, 2005].
Laicky ale možno vec podať tak, že sa nachádzame približne na začiatku druhej polovice prvého tisícročia letopočtu.
Na popud administrátora dopĺňam nasledovné:
Ilustračný obrázok vedľa textu blogu som stiahol z webovej adresy: http://www.google.sk/imgres?q=balto-slavic+map&um=1&hl=sk&client=firefox-a&sa=N&rls=org.mozilla:sk:official&channel=np&tbm=isch&tbnid=fE2eYnxfJza4RM:&imgrefurl=http://en.wikipedia.org/wiki/File:Balto-Slavic_lng.png&docid=_WAWotRM4Gve5M&imgurl=http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/a/a1/Balto-Slavic_lng.png&w=1031&h=783&ei=hjq5ToqOCcjQhAe_3f2nBw&zoom=1&biw=1680&bih=931
Autorom textu v druhom odstavci tohto článku je August SCHLEICHER: Das Schaf und die Pferde, 1868.
Autorom prekladu do slovenčiny a praslovančiny, návodu na čítanie a fonetického prepisu som ja.
